BRAŇO KOSTKA

Detstvo som absolvoval v záhoráckej dedine Láb. Preto ten vidiecky výraz v tvári. Pozitívny vzťah k hudbe som pravdepodobne získal cez športovú upútavku miestneho rozhlasu: „Zelená je tráva, futbal to je hra". Futbal som mal zavše radšej, ako cvičenie na klavíri. Takže na Konzervatórium som sa mohol hlásiť len na dirigovanie, kde nebolo nevyhnutné podávať virtuózne klavírne výkony. Kto mohol tušiť, že dirigovanie je to najťažšie. Aspoň v Lábe to netušil nikto.

Štúdium dirigovania prebieha výsostne individuálne, tak som bol nútený sa hudbe venovať naplno. Už na škole sme so spolužiakmi zakladali príležitostné a cappella zoskupenia. Účinkovali sme spravidla pod oknami frajeriek, pri svite mesiaca, idúc z krčmy. Tomu zodpovedal repertoár i kvalita interpretácie. No baviť ma to bavilo, tak som v skutku rád, že sa mi, po rôznych potulkách inými hudobnými žánrami, podarilo dať dokopy ľudí, s ktorými sa môžem venovať, takej úžasnej veci akou je a cappella spev.